Belianska jaskyňa

Vchod do jaskyne leží na severnom svahu Kobylieho vrchu, vo výške 890 m n.m., čo je asi 130 m nad hladinou riečky Belej. Jaskyňa bola známa zlatokopom už roku 1826, o čom svedčia uhľom písané mená a dátumy na jej stenách. Ich objav však ostal utajený. Až v roku 1881 vnikli do jaskyne jej prví známi objavitelia Július Husz a Johan Britz. Na ďalších objavoch sa podieľali aj B. Kaltstein a I. Verbovský.

Sprístupnená bola za veľkých ťažkostí roku 1884. Elektrické osvetlenie jaskyne zaviedli už v roku 1896, t.j. 12 rokov po objavení žiarovky.

Z celkovej známej dĺžky 3,5 km je verejnosti sprístupnených 1135 m, s výškovým rozdielom 112 m. Je zaujímavé, že okolo roku 1934 sa v jaskyni robili pokusy so zaľadnením spodných častí, čím by vzrástla atraktivita jaskyne. Tieto pokusy boli aj pomerne úspešné, veľmi sa však pritom poškodila kvapľová výzdoba a praskali vápencové steny jaskyne, preto sa neskôr s pokusmi prestalo.

Pri vzniku Belianskej jaskyne, ktorej vývoj prebiehal od vrchného pliocénu až do konca pleistocénu, pôsobila erozívna a korozívna činnosť ľadovcových a atmosferických vôd v miestach vrstvových škár a tektonických línií.

Jaskyňa sa tiahne v smere S-J a vytvára tri morfologické časti - vstupné, výstupné a zostupné. Vstupné horizontálne časti, v ktorých sa nachádzajú komínové priestory pospájané umelými tunelmi, nemajú kvapľové útvary a javia stopy rútenia. Výstupné časti, ktoré sa začínajú Rázcestím, po 112 m od vchodu prudko stúpajú do výšky. Tieto priestory zahrňujú priestranné, rúcaním zväčšené dutiny, založené na vrstvových plochách. Z kvapľových útvarov tu vznikli nástenné vodopády (Vysoký dóm, Zbojnícka komora, Dóm SNP) a pagodovité stalagmity (Palmová sieň). Zvláštny je naklonený, 2 m vysoký a 1 m široký stalagmit v Zrútenom dóme, ktorý má podobu šikmej veže v Pise. Na plochejšom hlinitom dne sa vytvorili menšie jazierka (Palmová sieň, Zlaté jazierko v Zbojníckej komore). Zostupné priestory prudko klesajú temer paralelne s výstupnými časťami najprv smerom na SZ, potom na SV.

Dómovité priestory, zväčšené oddrobovaním, sú vyzdobené kvapľovými vodopádmi (Vodopádový dóm, Hudobná sieň, Hlboký dóm). V Galérii je pozoruhodný stalagmit Biela pagoda, v Bielom dóme je zaujímavý Biely stĺp. Kvapľové útvary sú miestami odumreté, na iných miestach však lesklé, živené presakujúcimi atmosferickými vodami.

V Belianskej jaskyni sa vyskytujú tri druhy netopierov: netopier obyčajný (Myotis myotis), netopier fúzatý (Myotis myscinus) a netopier ostrouchý (Myotis blythi). Žije tu aj plch obyčajný (Glis glis) a v jazierkach bezpancierovec slepý (Bathynella chappuisi) a druhy z radu chvostoskokov (Colembolla). Na zhnitom dreve boli zistené plesne (Mucor mucedo, Penicilium glaucum). Teplota vzduchu v jaskyni kolíše medzi 5 - 5,8°C, vlhkosť medzi 93 - 97%.